Rola porozumenia v latinskom rečníckom umení

Abstract

The thesis deals with understanding in the rhetorical art of Marcus Fabius Quintilianus, Marcus Tullius Cicero, and the author of the Rhetorica ad Herennium, how they understood their art and how they took into account comprehension on the part of the listener. The starting point of the investigation is phenomenological. It is based on Martin Heidegger's definition of the phenomenon of interpretation from Being and Time. The structure of practical interpretation and the fore-structures in which each interpretation is grounded are traced in theoretical texts of rhetorical art. This allows for a deeper analysis of the understanding that speakers mention and for capturing understanding even where they are not explicitly thematized. The analysis of the texts is divided into two parts. The first deals with understanding on the part of the speaker. The connection between the practical interpretation of rhetoric and the convergence of Roman rhetorical art and philosophy is shown. The second analytical section is devoted primarily to the listener's understanding, the connection of interpretation to attunement and proof. It traces the role that understanding plays in what takes place between the speaker, his adversary, and the listener, and how the listener should understand what is being used against him...

Diplomová práca sa zaoberá porozumením v rečníckom umení Marca Fábia Quintiliána, Marca Tullia Ciceróna, a autora Rhetorica ad Herennium, tým, ako rozumeli svojmu umeniu a ako zohľadňovali porozumenie na strane poslucháča. Východisko skúmania je fenomenologické. Je založené na definícii fenoménu výkladu z Bytia a času od Martina Heideggera. V teoretických textoch rečníckeho umenia sa sleduje štruktúra praktického výkladu a pred- štruktúry, v ktorých je každý výklad založený. Umožňuje to hlbšiu analýzu porozumenia, ktoré rečníci spomínajú a zachytenie porozumenia aj tam, kde sa výslovne netematizuje. Analýza textov je rozdelená na dve časti. Prvá sa venuje porozumeniu na strane rečníka. Ukázala sa tu súvislosť praktického výkladu rétoriky so zbližovaním rímskeho rečníctva a filozofie. Druhá analytická časť je venovaná primárne porozumeniu poslucháča, súvislosti výkladu s naladením a dokazovaním. Sleduje sa tu, akú rolu zohráva porozumenie v tom, čo sa odohráva medzi rečníkom, jeho protivníkom a poslucháčom, a ako by mal poslucháč rozumieť tomu, čo je voči nemu využívané. Ukázalo sa, že k rečníckemu umeniu patrilo skrývanie umenia, že poslucháč by nemal plne porozumieť jeho porozumeniu na strane rečníka.