The Neo-Victorian novel: contemporary trend in British fiction

Abstract

V roku 1966 keď Jean Rhys napísala svoj román Šíre Sargasové more nikto by si nebol pomyslel že týmto autorka odštaruje úplne nový literárny smer ktorého podstata tkvela v prehodnotení a prepísaní viktoriánskych mýtov. Sally Shuttleworth tento smer nazvala retro-viktoriánskym románom. Aj keď román Johna Fowlesa Francúzova milenka, vydaný v roku 1969, zaujal verejnosť so svojou otvorenou kritikou a paródiou viktoriánskych spoločenských a literárnych konvencií, zlatým vekom retro, alebo novo-viktoriánskeho románu nastala v 80. a 90. rokoch minulého storočia, keď sa mnoho súčasných autorov nadchlo viktoriánskou témou a tradíciou. Retro, alebo novo-viktoriánsky román naväzuje na viktoriánsku tradíciu vo svojich témach, motívoch a postavách, ktoré sú alebo pravé, ako napríklad v knihe Petra Ackroyda Fiktívny denník Oscara Wildea, alebo sú vymyslené, ako je tomu v rade románov Flashman od Georgea McDonalda Frasera . Novo-viktoriánsky román imituje texty z viktroriánskeho obdobia a vo väčšine prípadov napodobňuje viktoriánsku naráciu v štruktúre, forme a/alebo téme. Pri podrobnom skúmaní novo-viktoriánskeho románu je zrejmé, že návrat k viktoriánskemu štýlu sa nevzťahuje len na literatúru, ale sa stal aj súčasťou každodenného života britskej spoločnosti od 60. rokov minulého storočia. Vláda Margaret Tatcherovej...

In 1966 when Jean Rhys wrote Wide Saragasso Sea no one would have guessed that she was starting a new literary movement whose very essence dwelled in re-thinking and rewriting Victorian myths and stories which Sally Shuttleworth named the retro-Victorian novel1. As a matter of fact, John Fowles's The French Lieutenant's Woman published in 1969, brought to public attention the parody of Victorian social, sexual and literary conventions2 but it was really in the 1980's and 1990's that many British novelists rekindled the great Victorian tradition.3 Retro- or neo-Victorian novels take up themes, motives, characters - which are either factual, as in Peter Ackroyd's Last Testament of Oscar Wilde, or fictitious, as in George McDonald Fraser's Flashman series. Neo-Victorian novels imitate texts from the Victorian era and in most cases they follow the Victorian narratives structurally, formally and/or thematically.4 These contemporary rewrites of the Victorian texts also seem to imitate the average physical length of Victorian novels in as much as they are often very hefty tomes indeed, something which may be problematic for many readers in the bit/byte generation. Structurally, in most cases the texts are divided into books or chapters, sometimes preceded by chapter summaries or epigraphs. They imitate the most...